Vďakabohu za krízu

Autor: Jozef Fandel | 29.12.2008 o 22:27 | Karma článku: 5,47 | Prečítané:  1346x

Čím viac o nej médiá informujú, tým lepšie. Bez ohľadu na to, či je prirodzená, alebo vyvolaná. Či skončí už o pár mesiacov, prípadne až o pár rokov. Je dobré, že prišla. Pretože prináša aj nádej, že sa ľudstvo spamätá. A uvedomí si, že pravé hodnoty ležia inde. Nie v peniazoch či v neustálej honbe za kariérou a bohatstvom.

Túto krízu vnímam ďaleko za horizontom jej ekonomického či finančného základu. Súhlasím s mladým českým ekonómom Tomášom Sedláčkom, že toto je kríza celospoločenská, nie iba ekonomická alebo hospodárska. Prežívame hlbokú krízu morálky a etiky. Prežívame krízu vyvolanú okrem iného aj spupnosťou vrcholových manažérov firiem, napríklad tých v USA, ktorí mali na jednej strane dlhé roky plné ústa trhu a neviditeľnej ruky, ktorá ho riadi. A zrazu bez ostychu doslova žobrú o pomoc štát. Pritom na „žobranie“ priletia na súkromných jetoch, pomaly ani nevediac, koľko presne peňazí a na čo potrebujú. Nechýba tu aspoň štipka skromnosti či citu pre realitu? Prežívame krízu, ktorá počas svojho vývoja neustále prináša ukážky absolútnej straty cudnosti niektorých vrcholových manažérov. Ktorí napríklad akonáhle obdržia štátnu pomoc, idú ju „zapiť“ do drahého hotelového komplexu! Čo to je iné, ak nie kríza morálky, absolútne manažérske a hodnotové zlyhanie ľudí, ktorí by mali byť, aj na základe výšky svojich platov, skôr vzorom? Celá naša spoločnosť sa pravdepodobne ocitla na rázcestí. Roky nám vtĺkali do hláv, že treba míňať, míňať, zadlžovať sa a zase míňať, keďže bez míňania by naša krehká civilizácia po ekonomickej linke zbankrotovala. Peniaze sa stali fetišom. Kto ich mal či má, je kráľ. Kto nemá, chudák. Za peniaze sme boli ochotní obetovať rodinu. Vzťahy. Obetovať celý život. Pracovali sme od svitu do mrku. Všetko sme obetovali zvelebovanému trhu. Trh sa dostal na piedestál pomaly zarovno Boha. Stálo to všetko za to? Roky prevládal aj v odborných kruhoch názor, že štát je z hľadiska vlastníctva zlý. Štát nás vypaľuje. Všetkého štátneho sa treba zbaviť, pretože štát nie je dobrým vlastníkom. Roky sme počúvali na Slovensku túto pesničku. Aj keď tí múdri v iných štátoch konali často inak. A teraz? Čuduj sa svete. Akoby prichádzalo k renesancii štátu, a to aj zo strany veľkých zástancov neobmedzenej vlády trhu. Už častejšie počuť hlasy, tvrdiace, že v rozumnej miere sú zásahy štátu nevyhnutné ku korekcii trhu a tým zabezpečeniu rovnováhy v spoločnosti. Alebo má odvahu teraz, po tom, ako v USA zachránili x bánk, pričom na rade sú teraz automobilky a ďalšie spoločnosti, ako sa do ekonomiky a spoločností zo strany štátu nalievajú peniaze de facto po celom svete, tvrdiť niekto niečo iné? Marginalizovať celú krízu len na uvoľnenie poskytovania hypoték v USA za Clintonovej éry? Nezlyhali však v tomto prípade aj manažéri hypotečných bánk, ktorí možno za cenu veľkých provízií začali poskytovať hypotéky naozaj aj každému chudákovi? Tí, čo práci a peniazom obetovali aj svoje súkromné životy, musia byť súčasnou krízou dvojnásobne zhrození. Nielen že im hrozí strata zamestnania, a s tým spojené ekonomické problémy. Ale aj depresia zo straty ilúzií. Na čo boli tie roky, noci či víkendy strávené v práci, keď som zostal sám? Keď sa mi rozpadli vzťahy? Keď po mne teraz možno ani pes neštekne? História (vrátane končiaceho sa roku 2008) nám ukazuje, že ani štát, ale ani trh nemajú samospasiteľné schopnosti. Že tie pravé hodnoty by mali ležať inde. Pre niekoho v rodine. Pre niekoho zase vo viere v toho svojho Boha. A že žiadny strom nerastie do neba. Nič mi v tomto smere tesne pred Vianocami výstižnejšie necharakterizovalo túto krízu, ako správa v novinách, že automobilku Toyota čaká asi prvá prevádzková strata v jej histórii. Prvá prevádzková strata za 71 rokov. A mne sa na jazyk tlačila otázka: No a? Aký „big deal“ to je, keď po 70 rokoch prevádzkového zisku príde strata? Čo chcú o pomoc požiadať japonskú vládu? Aj keby ďalšie dva – tri roky boli v strate, ak dobre predtým hospodárili, mali by v pohode prežiť. Alebo nie? Nepripisujú sa kríze aj úplné absurdnosti, respektíve veci úplne bežné? Môj otec zvykol tvrdiť, že celý tento systém by padol už aj o 20 rokov skôr, keby neprišlo k zrúteniu východného bloku. Zrútením sa však objavili nové, hladné trhy, majúce veľký potenciál absorbovať nové výrobky či disponujúce lacnejšou pracovnou silou, ktorá bude vyrábať lacnejšie produkty. Jednoducho objavili sa trhy s veľkým potenciálom rastu. Podľa môjho otca aj táto skutočnosť zachránila svet pred skorším kolapsom a prepuknutím vážnej ekonomickej krízy. Zdá sa, že svet stojí, opäť, na prahu novej doby. Vyzerá to tak, že po nedokonalom socializme, ktorý zlyhal, ukázal svoje nedostatky aj trhovo orientovaný kapitalizmus. Ale čo teraz? Sú hlasy tvrdiace, že stojíme na prahu hľadania nielen nového ekonomického poriadku, ale aj nového spoločenského usporiadania. Ktoré bude rešpektovať ľudské slobody a práva. Ale zároveň pripustí aj silnejšiu úlohu štátu v spoločnosti. Alebo predsa len nie? Zostane všetko po starom? Ide len o bežnú recesiu, v trhovom hospodárstve pravidelne sa opakujúcu? Podľa šíriacich sa hlasov, najmä zo strán finančných a hospodárskych analytikov, nikto nič nevie. Alebo sa aspoň neodváži prognózovať. Čo je však horšie, ticho sú, až na výnimky, aj kazatelia, filozofi, sociológovia. Ktorí by sa mali aj z celospoločenského hľadiska snažiť popísať korene krízy. A naznačiť, ako ďalej, na základe akých hodnôt, s akou víziou do budúcnosti. Táto kríza má okrem negatív aj čosi do seba. Minimálne v tom, že obnažuje charaktery. A človeku ukazuje, kde sú v živote tie pravé hodnoty. Stačí sa len pozorne pozerať. A prestať sa báť. Život napriek kríze treba žiť ďalej...
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Záhadný vírus je nebezpečnejší, ako sme si mysleli

Nákaza sa posúva do ďalších krajín.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Smer sa oblúkom vracia k holým zadkom

Také politické prázdno naposledy ukázal v roku 2002.


Už ste čítali?