Priznal som sa jej, že sa necítim bezpečne takmer nikde. V aute sa mi zvyknú tlačiť do hlavy úplne až fatalistické predstavy, ako mi „strieľa“ pneumatika a ja s neovládateľným autom havarujem. V lietadle mám problém prestať myslieť na obrazy a pocity, ktoré asi môžu prežívať cestujúci, keď sa lietadlo na palube s nimi rúti dolu. Keď som na bicykli, a oproti mne (hoc v tej chvíli aj niekoľko sto metrov vzdialeného) vidím približovať sa iného cyklistu, prepadá ma mierna panika. Čo ak sa približuje s cieľom mi ublížiť? Keď som sám v našom byte, kontrolujem stokrát či je zamknuté. Či sú zavreté dvere na balkón. Keď spím, budím sa takmer pri každom šuchnutí, každom zvuku. Lebo čo ak. A bývali ešte aj horšie, agresívnejšie obrazy...
Na jej otázku, kde sa cítim v bezpečí, som odpovedal stručne. Bezpečne sa cítim, keď som doma s najbližšími. Tiež napríklad, keď si čítam knihu v kaviarni. Takže buď keď som s niekým, v spoločnosti mne blízkych ľudí. Alebo sa venujem činnosti, ktorá naplno zamestnáva moju myseľ, moju fantáziu. Aspoň chvíľu. A moja hlava potom nemá čas robiť vilomeniny, ani myslieť na prehnanú úzkosť, zosilňovanú ako vždy z reťaze utrhnutou fantáziou.
Poradila mi vtedy, ako eliminovať nečakané, nemotivované vpády prehnanej úzkosti do mojej mysli. Ako zmierniť ich deštrukčný dopad (opakujem, veľakrát mi napadlo - že ak tieto moje problémy boli riešiteľné bez liekov, potom aké peklo musia prežívať ľudia, ktorí majú tie úzkostné či depresívne stavy silnejšie). Aj vďaka „stop technike“ a práci na sebe sa mi po rokoch práce na sebe podarilo dostať prehnanú anticipačnú úzkosť a deštrukčnú fantáziu (s menšími výnimkami) pod kontrolu.
Nikdy to ale asi nebude definitívna výhra. Akceptoval som to, veď nakoniec, bežnú úzkosť potrebuje každý z nás. A v mojom prípade často až veľmi bohatú fantáziu, pokiaľ je pod kontrolou, skôr oceňujem. Ale pokiaľ ide o prehnané formy úzkosti a fantázie, tak, podobne ako vo filme Čistá duša hlavný hrdina, aj ja sa postupne učím s tými dvomi votrelcami, ktorí sa niekedy tvárili ako najväčší kamaráti, žiť. Rešpektujem, že tu a tam na nich narazím. Ale na rozdiel od minulosti, už ich poznám a bližšie k telu sa snažím si ich nepúšťať.
Sadnúť si môžu maximálne na stoličku na druhom konci miestnosti, v ktorej sa nachádzam. Bez komentára:)...