Nedalo sa mi ani nikde zastaviť, cesta bola plná. Chvalabohu, autá sa hýbali. A tak som spôsobom brzda – plyn, dvadsiatkou, dymiac, zázrakom prišiel na miesto, kde som mohol auto zastaviť. Príznaky, hoc stále úplne nezmizli, začínali slabnúť. A do 10 minút sa aj stratili. Akoby sa mi to celé iba snívalo. Opäť som bol pánom svojho tela.
Priznám sa, že takýto stav paralyzovaného tela nebol u mňa prvý. Asi rok predtým som už niečo podobné raz zažil. Ale vtedy, aj keď to bolo rovnako strašné, som si tie príznaky aspoň trochu dokázal zracionalizovať. Vtedy „to“ na mňa prišlo na ceste do nemocnice, kam ma viezol kamarát po tom, ako som si po páde z bicykla zlomil ruku. Šok po zranení. Šoková reakcia. Tak som si to vtedy vysvetľoval. Aj doktori to takto videli. Ale prečo ma telo sklamalo opakovane? Prečo ma zradilo viac ako štyri roky po tom, čo som začal s jednou pani doktorkou, venujúcou sa psychosomatike, riešiť nepríjemné vnútorné úzkostné traumy, zosilnené najmä zdravotnými problémami mojich blízkych? Veď som už taký kus osobnej cesty odvtedy prešiel. Aj toto som si vravel po spomenutom, veľmi, veľmi nepríjemnom zážitku.
To, čo som v aute na jeseň 2013 zažil, bola ničím nemotivovaná úzkostná reakcia. Zosilnená úzkosť sa tak ešte raz prejavila vo svojej plnej sile. Nie ako znak návratu problému. Ale skôr ako pripomenutie, čoho je moje telo schopné, akej doslova až sebadeštrukcie, ak by som sa znovu začal prepadať do prehnanej úzkosti. Negatívnym dôsledkom tej reakcie bola aj skutočnosť, že som sa následne týždne bál nasadnúť sám do auta. A keď som doňho už aj nasadol , najmä v prípade, keď som sa dostal do nejakej kolóny (v našom mestečku tiež nič neobvyklé), stále mi na myseľ chodili myšlienky, že sa mi „to“ opäť stane. Čo budem robiť??? Panika ako predzvesť úzkosti sa stala na dlhé obdobie mojím nechceným priateľom. Strašné. Slovami sa to opísať presne nedá. Nikdy v živote by som už nič podobné nechcel zažiť.
O prehnanej, zosilnenej, možno aj priveľkou fantáziou živenej úzkosti (pozor, nehovoríme o úzkostnej chorobe – to musí byť už úplné peklo, ktoré, keďže som nezažil, si ani predstaviť neviem) treba rozprávať. Nielen so svojimi najbližšími, ale aj, či najmä s odborníkmi. Nie je to žiadna hanba. Je dobré ju rozpoznávať a snažiť sa ju, kým nie je neskoro, kým nespácha veľké, či nebodaj nezvratné škody na našom fyzickom alebo psychickom zdraví, eliminovať. Má veľa príznakov. Napríklad v podobe negatívnych, prípadne až agresívnych myšlienok, racionálne na ničom relevantnom nezaložených, napriek tomu ale konštantne sa predierajúcich do mozgu z nášho nevedomia, a to bez pozvania. Tie myšlienky dokážu vo veľkom otráviť život človeka. Dokážu ho dostať takmer až na hranicu, kde sa začína úzkostná tma.
Aj z nej však dokáže človek vyjsť...