V to ráno som viezol do školy, vzdialenej cca 25km od nášho bydliska, nášho syna ja. Do školy šiel po takmer dvojtýždňovej pauze, bol doma kvôli chorobe. Ešte stále však zostali antibiotiká, ktoré bolo treba doužívať. Keďže ich bral už od začiatku vždy ráno a večer o ôsmej, úlohou dať mu liek ráno som bol „vrchným veliteľom“ poverený ja...„Spoľahni sa, láska, nezabudnem,“ hovorím s úsmevom na perách a liek si dávam do vrecka saka. Pre istotu.„Prosím, naozaj nezabudni, potrebuje to doužívať, aby sa doliečil,“ opakuje polovička. Jej pokyny beriem na vedomie, úlohu definujem ako ľahkú.„A dávajte pozor, vonku sneží!“ lúči sa s nami manželka.Asi desať minút pred ôsmou mi zvoní telefón. Škola je už blízko.„Láska, nezabudni na ten liek, dobre?“„Spoľahni sa, ľúbim Ťa,“ odpovedám bez prípravy. Po skončení hovoru jednou rukou naslepo siaham do vrecka saka. Liek tam ale nie je!Chytám menšiu paniku, postupne (opakovane) kontrolujem všetky vrecká, aj vnútorné, na saku. Aj v nohaviciach. Po tabletke ale niet ani chýru. Keďže sme sa medzitým dostali už do školy, syna nechávam bez užitej tabletky.Každé ráno po tom, ako syna nechám v škole, volám žene, že sme šťastne došli a že „úloha splnená“. Pred vytočením jej čísla mi však teraz vŕta hlavou jedno: čo odpoviem na jej otázku, či syn užil lieky? Mohol som jej pokojne povedať, že liek užil. Nič by nezistila, liek mi z vrecka asi vypadol do snehu pri hľadaní kľúčov, s ktorými som otváral bránu do dvora, v ktorom parkujeme. Ale ja nie...„Láska, sme v škole, šťastne, načas. Všetko OK,“ referujem tak, ako je zvykom.„A čo liek?“ očakávaná otázka predsa len zaznieva.„Nedostal. Ja, ja som ho nenašiel. Z bytu som ho bral, a – vo vrecku ten liek nebol! A ani nikde inde, všetky vrecká som poprevracal aj dvakrát!“Nehovorím, že ma sprvu pochválila. Trošku kritiky zaznelo. Ale nakoniec som dostal rozhrešenie. Jedna zmeškaná tabletka, a to de facto ešte na konci liečby, nie je predsa nič fatálne. A ja som mal krajší deň. S nálepkou klamstva by taký pre mňa určite nebol...„Už sa nehnevám. A som rada, že si mi neklamal. Aj preto som s Tebou!“ poslala mi manželka do polhodiny sms-ku.Večer už malý tabletku dostal...
29. jan 2010 o 21:49
(upravené 29. jan 2010 o 21:57)
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 974x
Mohol som ju oklamať, ale nakoniec som sa rozhodol pre pravdu
Tento týždeň som sa opäť presvedčil, že ak nedokážem na svete niekoho klamať, tak je to, okrem detí a rodičov, moja manželka. A ona sa nakoniec ani dlho nehnevala!
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(7)